Čo ak...

Autor: Lucia Klimkova | 8.8.2011 o 23:01 | Karma článku: 4,41 | Prečítané:  1148x

  Nechcem znieť naivne, ani smiešne, ani hlúpo a je pre mňa ťažké nájsť tie pravé slová, ktorými by som správne vyslovila to, čo chcem vyjadriť. Moja otázka znie, stretávame každý deň ľudí, ktorí by nám mohli byť súdení, no my si to ani neuvedomujeme a dovoľujeme im odísť bez povšimnutia z našich životov?  

 

Koľko krát sa vám stalo, že ste na ulici stretli sexi kočku, sympatického chlapa, s ktorým ste si vymenili prekrásny úsmev, nahodili pohľad plný flirtu. Možno ste dokonca medzi sebou prehodili pár slov, no potom ste sa otočili a pokračovali ďalej do svojej cieľovej destinácii. Však prečo tam ostať, nemohlo by to byť nič vážne, nežijeme rozprávku, ani nie sme hollywoodskou hviezdou, ktorej sa to v romantických filmoch stáva úplne bežne. Sme dospelí, vyrastení, ale dnes...

Dnes pri tom ako som sedela na lavičke čakajúc na starú komunistickú riaditeľku internátu, kým dokonči svoj nekonečný „podstatný" telefonát, do miestnosti vstúpil krásny mladý chlap, ktorého som si nemohla nevšimnúť. Pokračovala som v čítaní svojej knihy, akoby nič. Pozdravil ma a opýtal sa, čo tam robím. Začali sme bežný rozhovor o hlúpom systéme fungovania internátov na Slovensku a v Čechách, pokračovali bežné otázky o štúdiu, práci, plánoch na leto... Od prvej sekundy som si všimla jeho nádherný úsmev, ktorý mi utkvel s pamäti do teraz a myslím naň od rána. Všimla som si kvety, ktoré mal zo sebou. Povedal, že ich má práve pre tú riaditeľku, ktorá mimochodom stále telefonovala, čo mi v tom momente zrazu vôbec neprekážalo, keďže mi to umožňovalo pokračovať v rozhovore s ním. Aké milé priniesť jej kvety na rozlúčku po roku, pomyslela som si. A zase na prekrásne usmial.

Riaditeľka položila slúchadlo telefónu a zavolala ma dnu. Vybavila som si, čo som potrebovala a opäť vyšla na chodbu. Teraz bol na rade on a jeho čas podarovať jej kvety. Ešte sme si vymenili pár slov, štýlu pekné leto, ešte si to uži, pekný deň v práci a ja som odkráčala preč. Po pár metroch som sa otočila v tom, že tam už nebude, no on stále na mňa pozeral, opäť sa mu tvár rozžiarila tým neopísateľným úsmevom a zakýval mi. Ja som odišla.

Viem, toto všetko znie práve ako z toho spomínaného hollywoodskeho filmu, príliš sladko, nereálne. Toto sa bežne v živote nestáva, bolo to len milé stretnutie, poprípade narážky typu: vedel dobre flirtovať... A pravdepodobne je to tak. Ale moja otázka je, čo ak nie? Ako máme teda stretnúť niekoho s kým chceme byť ak nie takto. Jasné, uvedomujem si aj to, že nemôžeme mať vzťah z každým, kto sa na nás pekne usmeje alebo s nimi strávime príjemných 20 minút čakania. Ale kedy vieme, že to je to práve? Zahadzujeme možné príležitosti bez toho, aby sme im dali šancu len pre nedostatok sebavedomia alebo presvedčenia zo žitia v  „reálnom" svete? No čo ak si treba dať niekedy šancu žiť v rozprávke? Ja tomu asi sama neverím, ale stále je tam to čo ak...

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Rakúska úľava pre demokratov, varovanie pre populistov

Väčšinu politikov a ich tímov musel nad výsledkami obliať studený pot.

SVET

Van der Bellen bude prezidentom, Hofer priznal porážku

Po zrátaní 70 percent hlasov z volebných urien je nereálne, aby Hofer nepriaznivý stav zvrátil.

SVET

Rakúskym prezidentom bude holandský šľachtic z Ruska

Tiahnuce sa voľby vyhral Alexander Van der Bellen.


Už ste čítali?